Vitajte v Buchloviciach...
...na mieste, kde sa na jazyku prelína sladkosť čokolády a ostrosť cesnaku, kde Vám nos zaplní vôňa exotického leta z kvetov fuksií a zrak i zvedavosť upúta história v podobe hradu Buchlov a talianskeho barokového zámočku...
Pre človeka zahlteného povinnosťami bez šance na svetlo na konci tunela znie táto pozvánka ako dar z neba.
S jemným úsmevom, malou dušičkou a otáznikom, či mi to môj hustý harmonogram umožní – no zato z ráznym odhodlaním – som sa ozvala svojej sestrenici, kolegynke v OZku a parťáčke do nepohody, či si nedoprajeme malé dobrodružstvo v podobe jednodňového výletu, na ktorom nemusíme nič riešiť či vybavovať a jedinou starosťou bude nestratiť z dohľadu našu sprievodkyňu z cestovky, ktorá mala všetko pod palcom.
Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a my sme sa jedno upršané sobotné ráno stretli na autobusovej stanici Nivy. Nastúpili sme do autobusu, kde nás sprievodkyňa usadila, šofér autobusu zatvoril dvere a vyrazili sme smer Slovácko, obec Buchlovice.
Po hodine a pol neprerušovaného kvákania a veselého skákania si do reči, aby sme dobehli všetko, čo sme si chceli povedať, sme sa ocitli pod hradom Buchlov.
Napriek tomu, že vonku doslova lialo, som medzi našimi spolucestujúcimi nevidela jedinú otrávenú tvár. Vtedy mi došlo, že určite nie som jediná, ktorá potrebovala aspoň na deň vypnúť od toho, čo vie potrápiť a vytvoriť vrásky na tvári.
Hrad Buchlov
Bol založený ako kráľovský hrad v polovici 13. storočia. Pojem kráľovský znamená, že spadal priamo do vlastníctva panovníka. Ten v ňom síce nebýval, no slúžil mu ako zástava, keď nejakému svojmu podanému dlžil nemalú čiastku.
Neskôr bol hrad darovaný za zásluhy rodu Žerotínov. História hradu je popretkávaná zaujímavými príbehmi – nechýbajú v nej bitky, zrada, láska ani uplácanie. Každá miestnosť ukrýva kus minulosti, ktorá stojí za vypočutie. Ak máte chuť na dávku histórie podanú s iskrou sprievodcovského rozprávania, prehliadka hradu rozhodne stojí za to. Mňa osobne najviac zaujal príbeh dvoch bratov – Leopolda a Bedřicha z rodu Berchtold. Obaja podľahli vábeniu cudzích krajín a túžbe po poznaní sveta. Cesty Leopolda zaviedli až do Malej Ázie a severnej Afriky, pričom precestoval aj takmer celú Európu. Počas svojich ciest sa zameriaval na štúdium sociálnych pomerov a zdravotných zariadení. Založil na zámku v Buchloviciach nemocnicu, ktorá slúžila chorým bez ohľadu na postavenie. Jeho brat Bedřich Všemír Berchtold bol botanikom a cestovateľom, spoluzakladateľom Národného múzea a spolupracovníkom botanika Jana Svatopluka Presla. Aj vďaka týmto dvom bratom dnes na hrade môžeme obdivovať množstvo zaujímavostí z ich ciest – od tabuliek s egyptskými hieroglyfmi až po skutočnú múmiu. Ich zvedavosť, vzdelanosť a vášeň pre objavovanie sa premenili na dedičstvo, ktoré nás dodnes fascinuje a pripomína, že aj zo zdanlivo zabudnutých kúskov sveta si možno priniesť príbeh hodný zapísania do dejín.
Cesnakové hody
Čas pokročil a my sme sa vybrali za ďalším dobrodružstvom na našej ceste: cesnakové hody v záhradách už spomínaného barokového zámočku.
Môj cieľ bol jasný – nájsť tie najviac životaschopné hlavičky cesnaku, kúpiť ich a doma na záhrade ich v novembri zasadiť. Kým mojej parťáčke už v žalúdku vyhrával orchester, ja som s predajcami diskutovala o jednotlivých odrodách a ich odolnosti. Po dobrej chvíli a taške naplnenej vzorkami sme sa pobrali ochutnať ponúkané dobroty. Mäso so zeleninou, ako inak, na cesnaku, a kapustové halušky, čuduj sa svete, tiež s cesnakom.
Len čo sme si žalúdok naplnili, sme vôňu fuksií zacítili a ku skleníkom zamierili. Kým Majka si ich kvietky fotila, ja som skleník s ibištekmi objavila a pevnú vôľu si cvičila, aby som s plnými taškami kvetov domov neodišla.
Keďže čas neúprosne plynul, Majka ma zo skleníkov vytiahla a do čokoládovne doviedla, očká mi zaiskrili a o chvíľu sme už na terase dobroty maškrtili.
Posledný kúsok sme prehltli a smer barokový zámok sme si nastavili.
Taliansky barokový zámok
Chyruje tu povesť o buchloveckom hradnom pánovi, ktorý nechal zámok postaviť pre svoju paniu, aby jej pripomínal slnečné dni v jej rodnom Taliansku. Či je na povesti zrnko pravdy nechajme dejinám, mne stačí i ten malý záblesk romantiky a že i láska mala priestor medzi ľuďmi, i keď nie vždy na prvý pohlaď zjavný či prameňmi doložený. Je toho veľa, čo by som tu mohla popísať, no myslím si, že rovnako ako pri hrade stojí za to prísť a od sprievodcu na zámku si príbehy vypočuť.
Svoj múdry mobil Majka z ruksaku vytiahne a informáciu o počte odchodených krokov, ale i o čase odchodu dostane. Posledný pohlaď na zámockú záhradu hodíme a k autobusu na cestu domov sa poberieme s pevným odhodlaním, že čoskoro ďalší výlet podnikneme.
-Sima-
O autorke:
Ako dobrovoľníčka píše články pre občianske združenie. Usporadúva stretnutia v rámci tohto združenia. Napísala knihu, dve divadelné hry v slovenčine, jednu rozhlasovú hru v angličtine a je spolu autorkou edície rozprávok. Neposlednom rade má mnohoročné skúsenosti s vypracovávaním textu v technickej oblasti.
viac na: Simea`s TOUCH