Silná trojka
V tomto predvianočnom období som bola v celku unavená a ufrňaná. Smolu mali hlavne moji blízki a kolega, čo sedí so mnou v kancelárii.
Jeho odporučenie, aby som si poriadne počas sviatkov oddýchla, lebo som vraj trošíčka vystresovaná, mi vyčarovalo úsmev na tvári.
Obaja sme vedeli, že to bolo len jemné pomenovanie prebúdzajúcej sa sopky, ktorá sa vo mne ozve vždy, keď mám pocit, že ma niekto tlačí do výkonu, ktorý mi nevyhovuje.
Zašlo to až tak ďaleko, že som doma zahlásila: "Vianočná výzdoba je strata času tento rok ju nerobím! Veď načo, keď ju za pár dní musím spratať."
Zaujímavé vyhlásenie od osoby, ktorá si kúpila umelý vianočný stromček len preto, aby ho mala od začiatku decembra až do Veľkej noci, kedy ho dávala dole a už odškrtávala dni k začiatku ďalších Vianoc.
Unavene som si dala slúchadla do
uší a pustila si podcast, ktorý zvyknem počúvať, keď chcem na chvíľu vypnúť.
V slúchadlách sa ozvalo:
"A pre tých z vás, ktorí sú obvykle otravne plný čara Vianoc, no teraz máte pocit márnosti, len jeden postreh. O čo je to ťažšie pre nás ostatných, ktorým každoročne či chceme alebo nie vianočnú pohodu naservírujete? Nevzdávajte to s nami! Tento rok bol naozaj náročný pre všetkých! Potrebujeme Vás!"
Vrátila som sa v spomienkach pár dni dozadu.
"Simi nemusíš sa tváriť! Viem, že Mikuláš neexistuje a ani darčeky nenosí Ježiško!", oznámila mi kamoškina dcéra s ironickým tónom dievčaťa, ktoré začína pomaly otvárať dvere dospelosti.
Zabolela ma tá nevyhnutná strata viery v čarovno.
Pamätám si, keď som to "zobudenie do reality" zažila sama. Svet sa mi zdal zrazu šedý a nechápala som, prečo nám dospelí klamali. Kým odo mňa sa po klamstve čakalo ospravedlnenie s prísľubom, že to viac neurobím, mne bola daná odpoveď: "To sa tak skrátka robí, nech aspoň, kým sme malí môžeme veriť, že všetko je možné."
Mala som však šťastie, môj život okrem tvrdej reality ovplyvňovali aj tí, ktorí mi ukázali, že je možné vnímať naše zvyky a sviatky i trocha inak, ako je bežný trend.
Možno aj preto, keď som pred pár rokmi napísala knihu som sa na jej obálku rozhodla dať tieto riadky:
Ak zoberieme priestor ako pevný bod a čas ako premenlivú veličinu, zistíme, že zázraky nie sú až takou výnimočnou záležitosťou a to, že im nerozumieme, neznamená, že nemajú logický základ.
Občas ma až desí, že len kvôli zahĺbeniu sa do vlastných svetov, bubliniek plných povinností a starosti nedokážeme vnímať skutočné čaro okolo nás.
Pre deti vymýšľame ilúziu na pochybných základoch a s krátkou životnosťou.
Cenou je strata skutočného odkazu našich sviatkov.
Vezmime tri z tých najznámejších Valentín, Mikuláš a Vianoce. Uvedomujeme si prečo ich vlastne máme?
Vážne je to o bomboniére a sexe v prvom prípade, o poslušných deťoch a čistých čižmách v druhom či o zázračnom zjavení sa darčekov v tom treťom?
Nešlo našim predkom o zachovanie trocha iného odkazu?
Tieto tri sviatky sú venované pamiatke
na mužov, ktorí prekypovali láskou pomocou a štedrosťou natoľko, že
inšpirovali i mnohé generácie po nich. Viac, ako ich reálna existencia je dôležité to,
načo bolo skrze nich poukázané.
Život nebol nikdy jednoduchý, no našli si v ňom veci, ktoré stáli zato, aby si ním človek prešiel až dokonca.
Boli nimi láska, pomoc tam kde je
treba a štedrosť nového života. Áno, bolo ich ako šafranu, boli však tak
mocné, že len iskra lásky menila smútok zo samoty na radosť zo spoločnosti.
Zrnko pomoci vedelo dievčatku so zápalkami namiesto mrazivej prikrývky, darovať teplú deku a miesto pri krbe.
Štipka štedrosti primäla rodiny zasadnúť za jeden stôl najesť sa a pritom tvoriť stmeľujúce zážitky, ku ktorým sa mohli v spomienkach uchýliť, keď im bolo najťažšie.
Iskra, zrnko a štipka, traja pomocníci, ktorí sa každoročne pripomínajú v deň konkrétny, aby sme s nimi rátali vo svojom živote v deň každý.
Prajem Vám všetkým krásne Vianoce a silnú trojku v nich.
