"Ahoj! Prepáč, že meškám. Dnes bol náročný deň, ukončujem jednu zákazku. Pre mňa troška srdcovka. Jej ty už máš kávu? Tiež si jednu dám kým vyrazíme. Haló slečna, jedno presso." dala som si dole kabát, šál i čiapku. Sadla som si unavene na stoličku oproti mužovi, ktorý na mňa s otráveným pohľadom čakal v kaviarni vyše pol hodiny.

"Už sme mali vyraziť. Som ti spomínal, že ťa chcú moji kamoši spoznať. Treba nachystať ešte pár vecí, než ku mne prídu ..." začal muž nabrúsene.

"...ale no. Nečerti sa toľko. Veď som sa ti už ospravedlnila." skočila som mu do reči.

Veľa ľudí má tendenciu nesúhlasiť s mojim time manažmentom, no mne sa ich frflanie nikdy nechce počúvať: "No tak usmej sa na mňa. Je to zázrak, že mám na dnešok z práce voľno."

"Áno, máš pravdu." pripustil zamyslene muž, akoby niečo zvažoval, "a kde to vlastne robíš? Sľúbila si mi, že mi to dnes povieš." nástojil s lišiackym úsmevom.

"Jáj vidíš. Vlastne áno. Som niečo ako korektorka príbehov." usmiala som sa na neho.

"Myslíš ako vo vydavateľstve?" opýtal sa zaskočene.

"Také niečo, len mojou knihou je človek a vydavateľstvom život." odpovedala som mu s úsmevom.

"Nerozumiem." pozeral zmätene.

"Vysvetlím ti to na príbehu." začala som.

"Nato naozaj nemáme čas." ohradil sa.

"Neboj máme, stihnem to kým vypijem kávu." ukázala som na presso, ktoré servírka práve priniesla.

Muž si povzdychol: "No dobre, teda."

Začala som.

"Svoju prácu milujem. Špeciálne tú časť, keď sa z čistej katastrofy stáva príbeh, na ktorý je hlavná hrdinka hrdá. A pokojne ho bude rozprávať pri káve všetkým, čo prejavia záujem, či už pre spestrenie alebo poučenie.", odchlipla som si z kávy a začala rozprávať.

Keď sa začala Veronika stretávať s Martinom všetci boli proti. Ale čím viac ju rodina a kamaráti od neho odhovárali, tým viac ju priťahoval. Veď zakázané ovocie chutí najlepšie. Nevedela pochopiť, prečo ju každý upozorňoval na jeho chyby.

"Nevidíš, ako sa správa? Naozaj by si s ním nemala byť, ublíži ti. Je tebou úplne posadnutý, čo si slepá?" tieto slová sa jej neustále opakovali v hlave. Snažila sa ich zatlačiť do úzadia a nekaziť si nimi svoje šťastie. Veď oni ho ani nepoznajú, ona je tá, ktorá ho pozná naozaj a najlepšie.

Ich spoločné chvíle neboli nikdy obyčajné. Raz ju zobral na večeru, inokedy ju vzal na tandemový zoskok. Ostatní jej vraveli, že sa im na ňom niečo nezdá.

"Ale čo riešite? Obaja sme zamilovaní až po uši, tak to chodí," pohotovo odpovedala vždy, keď sa jej snažili dohovoriť. Nechcela, aby jej vzťah pokazili závistliví ľudia a keď ju Martin pozval na víkend k sebe do mesta, bez váhania súhlasila.

Predstavovala si nádherne spoločné, vzrušujúce a romantické chvíle. Februárové zimné počasie, prechádzky po zasnežených uliciach. Jednoducho dokonalý Valentín v prítomnosti človeka, ktorého miluje.

Nastal deň D. Už noc pred ním nevedela od nadšenia zaspať, pobalila si krásne oblečenie a nedočkavo odpočítavala minúty. Trápila ju len drobnosť Martin jej akosi zabudol povedať, čo ju skutočne čaká.

Prišiel po ňu autom. Celá nadšená si k nemu prisadla a začala sa ho pýtať: "Tak čím začneme, máme nejaké plány?"

Popri šoférovaní jej odpovedal: "Ostatní prídu za hodinu, dovtedy nachystáme nejaké jedlo."

"Ostatní? Nemali sme byť len my dvaja?" prekvapene sa opýtala Veronika.

"Ja som ti to nepovedal? Tá moja hlava deravá. Pozval som aj mojich kamarátov s priateľkami. Každý rok sa v tomto čase stretávame." oznámil vecne.

Dorazili na miesto, zložili si veci a spoločne s Martinom začala chystať občerstvenie a víno pre hostí. Vzápätí sa ozvalo zvonenie. Martin išiel otvoriť.

"Jéééj, ahoj Martinko, dlho sme ťa nevideli. Tak strašne si nám chýbal. Ako sa máš?" ozvala sa nejaká ženská s naozaj prenikavým, piskľavým a preafektovaným hlasom.

V skutočnosti Veronike až tak strašne nevadilo, že pozval svojich priateľov, len dúfala, že budú mať víkend sami pre seba.

"Toto je tvoja priateľka? Aké zlaté dievčatko! Táto je krajšia ako tá minule." došla za Veronikou žena s piskľavým hlasom a chytila jej líca medzi prsty. Veronika nepochopila jej poznámku, ale nechcela sa ňou zaoberať.

Po byte sa neustále ozývali vulgárne hlášky mužov a posmech. Ženy boli nesympatické, arogantné a odmerané. Martin sa smial na ich hrozných vtipoch a na rôznych poznámkach smerovaných k Veronike, či ide na módnu prehliadku a podobne. Veronika sa musela ísť po chvíli nadýchať čerstvého vzduchu. Už teraz ľutovala, že išla s takmer neznámym človekom na víkend k nemu domov po tak krátkom čase, ako ho poznala.

Marek prišiel za ňou: "Teba to tu nebaví? Niečo sa stalo?"

"Nie, nebavím sa. Myslela som si, že tu budeme iba my dvaja, že spolu zažijeme príjemné a romantické chvíle a nie že budem počúvať nejaké trápne vtípky na moju osobu, na ktorých sa bude každý chechtať," mala toho všetkého už plné zuby. Videla na ňom, že sa ho to dotklo. Nechcela mu to povedať takým nepríjemným štýlom, možno sa naozaj snažil, aby bola spokojná a spoznala jeho kamarátov. Preto sa rozhodla aj ona pridať do hry na pravdu alebo odvahu, ktorú práve hrali.

Nechcela jeho kamarátom odpovedať na oplzlé otázky, vybrala si "odvahu". Veľká chyba, s pravdou by jej sebavedomie nedostalo gól do vlastnej brány.

Na jej prekvapenie s nápadom prišiel Martin: " Obuj si tie tvoje čižmičky so štekličkami a choď sa prejsť na koniec ulice."

Všetci sa zasmiali a Veronika pokrčila plecami, veď to mohlo byť aj horšie. Obula si svoje topánky. V tom Martin dodal: "A zabudol som povedať, že sa máš vyzliecť do spodného prádla a dať si na vrch tú svoju kožušinku."

Hnev sa v nej stupňoval. Nechápala, prečo ju chce ponížiť pred toľkými ľuďmi. Zaťala zuby a nadýchla sa. Čo najrýchlejšie sa vyzliekla do spodného prádla a navliekla na seba kožušinu. Otvorila dvere a mráz ju prudko zaštípal na lícach. Hneď ako vyšla von sa začala triasť. Spravila jeden neistý krok a potom druhý. Nohy sa jej v tej chvíli podlomili a spadla. Za sebou začula hlasný smiech. Všetci sa na tom náramne zabávali, teda všetci okrem Veroniky. Postavila sa a snažila sa pomalými krokmi dostať na koniec ulice. Už teraz vedela, že mu to oplatí.

Celá zamrznutá sa vrátila naspäť. Z diaľky sa jej zazdalo: "On si ma nahráva? Ale nie, Určite sa mi to len marí, to bude tou zimou."

"No vidíš, tak si to zvládla! Mohlo to byť aj horšie," povedal Martin s úsmevom na tvári a dal jej bozk na čelo. Rýchlo sa vrátila do tepla, prezliekla sa a utekala tento zážitok predýchať do kúpeľne. Už teraz vedela, že to nenechá len tak. Pri ďalšej príležitosti mu to oplatí a jeho úsmev ho veľmi rýchlo prejde. Vyšla po schodoch otvorila dvere a premýšľala nad vhodnou odplatou.

Vyšla z kúpeľne a začula ako sa dole rozprávajú: "No čo natočil si ju? Táto je zo všetkých najlepšia šupa! A ten jej zadok! Wau!"

Spočiatku nechápala, ale začalo jej to pomaly všetko do seba zapadať. On ju naozaj natáčal. Nezdalo sa jej to, dobre videla, že drží v ruke foťák. Nemohla tomu uveriť. Ale prečo by to robil? A zjavne nebola prvá. Pozrela sa rovno na chodbu, bola tam jeho izba. Prešla potichu k izbe, dvere boli pootvorené. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Dúfala, že nikto nepríde, to by ťažko vysvetľovala. Poobzerala sa okolo, nebola si istá, čo hľadá. Šuplík v nočnom stolíku bol pootvorený a trčali z neho fotky. Otvorila ho. Nemohla uveriť vlastným očiam. Stuhla jej krv. Uvidela svoje fotky. On ju tajne sledoval a fotil. Vybrala ich von. A nie len ju. V jeho zbierkach boli aj iné dievčatá. Pod všetkými fotkami boli CDečka označené menami – Ester, Mia, Kika a mnoho ďalších. Všetky fotky a CDečka rýchlo hodila do svojej tašky, a išla dole za nimi, aby im neprišlo podozrivé, že je dlho preč.

"Môžeme pokračovať v hre?" ozval sa jeden z jeho kamarátov, keď sa k nim znova pripojila.

"Áno, samozrejme," odpovedala mu Veronika a s nadšením a radosťou si sadla do obývačky. Už teraz vedela, že je na rade Martin.

"Tak pravda alebo odvaha?" opýtala sa ho Veronika.

Martin sa pousmial a odpovedal: "Odvaha."

"Vyzleč sa. A skoč do tej kopy snehu. Či sa hanbíš?" usmiala sa Veronika lišiacky.

Partička toho vypila naozaj dosť, niektorí už driemali, ostatní od toho tiež nemali ďaleko. Martin sa rýchlo vyzliekol, vyzul sa a vyšiel von. Veronika ho na povzbudenie odprevadila a otvorila mu dvere. Akoby omylom sa chrbtom oprela o zvončeky všetkých susedov, vzápätí zavrela dvere. Martin sa prekvapený ocitol nahý na ulici obdarený spŕškou nevyberaných slov od zobudených susedov. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa jeden z nich nad ním zľutoval a pustil ho dnu.

Veronika sa medzičasom pobalila a zavolala si taxík, ktorý ju čakal pri zadnom vchode. Cestou ku mne sa zaprisahala, že už nikdy nebude taká naivná a dá si oveľa väčší pozor.

Dokončila som svoje rozprávanie.

Muž oproti mne viditeľne pobledol. Zdalo sa, že chce niečo povedať, hlas sa mu nie a nie vydrať z hrdla napovrch.

"Daj si pohár vody, to ti pomôže." odporučila som mu a dopila svoju kávu.

"Myslím, že ti došlo, že mená v príbehu som zmenila." kývla som na čašníčku a zaplatila svoju kávu.

"Moja klientka, si po sebe a dievčatách síce upratala, no netešila ju predstava, že máš niekde možno kópie a ani to, že by si v tom pokračoval ďalej." začala som sa obliekať, "to druhé ovplyvniť nevie nik okrem teba, no to prvé..." nedopovedala som a hodila mu na stôl obálku.

"Asi vieš čo je vo vnútri." mykla som plecom, "Nie je až taká sranda, keď z hry na pravdu alebo odvahu, niekto urobí záznam, s tvojou maličkosťou v hlavnej úlohe." zamyslene som si poklepala po brade, "Hmm, toľko vášne v jednom bozku. My ženy vám dvom môžeme len závidieť."

Mužovi sa vrátila reč a namiesto bledej sa mu v tvári zračila bordová: "Čo chceš?"

Prekvapene som sa na neho pozrela: "Ja? Dobrých ľudí a svetový mier, ale to by som bola bez roboty." zasunula som za sebou stoličku.

Pri vchode do kaviarne ma už čakal taxík, usmiala som sa a dodala: "Takže mi bude stačiť ak zničíš všetky svoje nahrávky trofejí, ak ti ešte nejaké ostali a nájdeš si novu záľubu. Napríklad golf. Tiež sú tam, paličky, loptičky a dierky, len tvoja výhra nestojí druhú stranu dôstojnosť."

Poviedku v spolupráci s OZ Trikvetra napísal: 

LENULKA_REI  

Mojou najväčšou prácou je starostlivosť o moju skoro 2 ročnú dcéru a popri tomu sa venujem tomu, čo je môjmu srdcu najbližšie - písaniu. Som umelecká duša. Moje prsty napísali stovky článkov a som šťastná, že sa mi splnil sen, že mám prácu, ktorá ma skutočne napĺňa a baví. V prípade záujmu o spoluprácu, viac info na: https://www.jaspravim.sk/profil/lenulkarei